Už som dávno nebol v Prahe. Ak nepočítam párhodinové návštevy počas nejakej služobky, tak naposledy ako malý chalan a z toho si veľa nepamätám. A tak nás Z. pobalila, ukecala manželský pár a vydali sme sa do Stovežatej.
Piatok, 23. 05. 2014
V nekresťansky skorú rannú hodinu (ani v práci nezačínam tak skoro) sme sa nalodili do banánového expresu a započali cestovanie. Ja s riadnou dávkou paniky a moji spoločníci celkom relaxovane. Keď sme načali prvú fľašku ríbezláku, tak to panika chvíľu skúšala ďalej, ale nakoniec som ju utopil sviňu jednu. Cesta ubehla pomerne rýchlo a keď sme na Hlavnom nádraží nafasovali nejaké mapy a zlegalizovali svoje cestovanie sockou, tak sme zamierili na Václavák. To je tá dlhá ulica, na ktorej je socha Jánošíka na koni a na ktorej sa štrngalo kľúčmi. Dali sme prvé pražské pivo, absolvovali búrky a nástrahy metra a konečne zložili náklad na ubikacích. Večer sme otestovali fajnovú reštiku a padli za vlasť.
Sobota, 24. 05. 2014
Dnes budeme žrať ako smotánka. Najskôr sa ale musíme dotrepať na miesto činu. Moje dlho a potajomky kuté plány boli hodené za hlavu (ja som v tom bol nevinne) a my sme vyrazili do mesta len tak. Na divoko. Moje OCD sa z toho mohlo zvencnout, ale nedalo sa nič robiť. Z metra sme vyliezli neďaleko Václaváku, obkukli krčmovú legendu u Pinkasů a vyrazili smer nástrahy na turistov, otravní pouliční umelci a orloj.
Keby sa chcel niekto zásobiť matrioškami, lustrami a kryštálom, alebo si pokecať po rusky, tak si príde na svoje. Doprechádzali sme sa na Staromák akurát na orlojové predstavenie. Z ktorého sme videli také vydarenejšie hovno, pretože hora turistov a tlačenica jak v MHD.
Dotrepali sme sa cez tie starobylé uličky k preľudnenému Mostu Karla a pomaly začali hľadať spôsob dopravy na hrad za snobským žrádlom. Dorazili sme tak akurát a začali Veltlínom z Wachau a podobnými osviežovačmi. Pokračovalo to bizóním steakom, vyprážaným sushi, srnčou a čerešňovou polievkou, výberom sedlčanských syrov a zakončili sme to čokoládovou a marcipánovou zmrzkou. Kto nebol, môže ľutovať.
Cez hrad sme chceli prejsť späť k približovadlám, ale keďže tam bolo všetko pozatvárané, tak sa manželia vybrali obdivovať nejaké záhrady a ja so Z. sme vyrazili blúdiť na Florenc. Všetko dopadlo dobre a deň sme zakončili pri burgeroch, perách a hodinkách v príjemnej spoločnosti pražskej intelektuálnej elity.
Nedeľa, 25. 05. 2014
Hurá na Petřín. Zistiť, či je Mácha v pase zlomenej. Vonku hic jak v lete a tak nie je divu, že namáhavú cestu lanovkou prerušíme a dáme pivnú pauzu.
Pred rozhľadňou zisťujem, že tam teda rozhodne po tých schodoch nepoleziem a v bludisku som už bol. Navyše hrozí, že keby som sa v ňom stratil, tak by ma nikto nehľadal.
Zasalutujeme Štefánikovi, občuráme observatórium a hybaj do centra hľadať Absintherie a erotické múzeá. Turistov je menej, takže konečne vidíme aj orloj (dvakrát).
Absolvujeme ešte nejaký trh, ktorý už očividne končí a po dobrom klobáse na Václaváku odcválame smer úžasná a výdatná večera, fľaška vína a posteľ. Musím si čuchať k cudzím nohám, lebo svoje si už necítim a chrbát by ma dal najradšej zatknúť za týranie blízkej alebo zverenej osoby.
Pondelok, 26. 05. 2014
Manželia dnes odchádzajú, takže dáme posledné spoločné raňajky a cestovanie. Potom si už ide každý po svojom. My sme vyrazili na nejaké nákupy a stretnutia. Taký ľahký relax s príjemnými ľuďmi. Večer sme obsmŕdali pri nejakom krste v kníhkupectve Fantasya, lebo sme dúfali, že uvidíme nejaké SFelebrity. Uvidel, ale keďže nemali žiadne končatiny navyše a maskovali sa za bežných smrteľníkov (Medek si dokonca vymýšľal, že musí ísť do práce, haha), tak sme radšej odfrčali s Kyblíkom do diaľav na pizzu. Cesta metrom späť z jednej konečnej na druhú bola dlhá. Pobaliť, vyčurať, pomodliť a spať.
Utorok, 24. 05. 2014
Nabalený batoh sme nechali v úschovni na stanici a vybehli do mierneho dažďa. Z ktorého sa následne vykľul lejak jak hovado a tak sme sa spod malej striešky pozerali ako ulicou tečie potok. A potom riečka. Keď prestalo chliapať, vydali sme sa, kľučkujúc pomedzi maturantov (či čo to bolo) hľadať pánske holičstvo. Rádcové nenašli, vzdali to a išli na rozlúčkový obed. Potom nasledovala posledná cesta krtkem na Kačerov, nákup plniaceho pera u tety, ktorú sme očividne obťažovali už len svojou existenciou a hybaj na vlak domov. Čas s dvomi neznesiteľnými slepicami v Slavcon tričkách (ktoré si už zaobstarali český prízvuk, lebo tak je to asi cool) sme si krátili lahvinkou rudého, ktorá sa minula príliš skoro.
Zabudol som ešte na Koscom (kde si ma zapamätali kvôli červeno-čiernym topánkam) a nové hodinky, pohodu pri Vltave, natáčanie divného amatérskeho filmu, Schrödingerovho Taliana v Kibiho jedinečnom podaní a kopec ďalších skvelých vecí. Ale vy už určite aj bez toho závidíte a slintáte. Tak pac a pusu...
Send to Kindle
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára