
Keď som bol malý, nútili nás v škole písať plniacim perom. A ja som to z duše neznášal. Prsty, peračník a zošity som mal cele fľakaté, pretože vtedajšie perá nestáli ani za fajku močky a púšťali atrament kam sa len dalo. Keď ši človek pomohol zmizíkom (ktorého použite pri písaní bolo zakázané!), tak mu smrdeli ruky ešte aj na druhý deň a na niektoré fľaky ani ten nezaberal. Bol som veľmi rád, keď nám povolili používať čínske perá a prepisky. Kvalita síce stále biedna, ale aspoň sa to nepočurávalo a písalo to takmer vždy a všade. Na dlhé roky som na plniace perá zabudol. Až keď som začal tvoriť hodnoty v mojej práci, tak mi ich pripomenula kolegyňa, ktorá do toho svojho používala tyrkysové bombičky Pelikan. Keď som opúšťal svoju prvú prácu, dostal som na rozlúčku od obchodného partnera plniace pero a bol som stratený. Minul som odvtedy veľa bombičiek, vystriedal niekoľko pier a pravidelne sa zasekával pri výkladoch rôznych obchodov, v ktorých boli vystavené plniace perá (od obyčajských papiernictiev až po luxusné butiky
Mont Blanc). Ale až vďaka kamarátke OOK som objavil úplne nový svet plný farieb, atramentov, rôznych pier a papierov. Ona ma nasmerovala k rôznym blogom a e-shopom po celom svete...